Nejde o nájdenie ideálneho partnera. K radostnému manželstvu je možné smerovať aj s neideálnym partnerom,
ak sa my necháme Bohom premieňať, ak veríme, že ja a ten druhý človek sme jeden pre druhého tí najlepší, napriek chybám.
Môžeme stretnúť niekoho iného alebo sa nám môže zdať, že niekto iný by bol lepší,
ale my ostaneme pri našom partnerovi,
lebo sme dali sľub – sľub z lásky,
že mu chceme počas života pomáhať a byť tu pre neho,
aj keď sa jeho nedostatky nezlepšujú alebo pribúdajú ďalšie…alebo dokonca aj keď nastala úplná zmena.
Zaľúbenie je pominuteľné (pocity sú premenlivé, endorfíny vyprchajú),
ale my máme nestratiť zo zreteľa, že tomuto človeku sme sa zaviazali a chceme mu ďalej pomáhať.
Láska nie je pocitom, láskou sa stáva to, keď sme darom pre toho druhého,
keď robíme pre druhého to, čo potrebuje
…kvôli nemu samému, nie kvôli tomu, aký je, aké má dobré stránky.
Ak si dáme za cieľ manželstva pomáhať svojmu partnerovi žiť lepší život – robiť ho šťastným,
tak aj po tej najradikálnejšej zmene alebo aj v tej najhlbšej kríze budeme vidieť zmysel pokračovať…
…lebo Boh si vybral práve a jedine nás a nikoho iného,
aby mohol prejavovať úplne osobnú a osobitnú lásku k nášmu manželskému partnerovi
…to je neopísateľne obrovské a nádherné poslanie,
ale aj záväzok – ale s prísľubom večného šťastia 🙂
Súvisiaci článok:
Prečo milujeme?
