Kristovo telo/nevesta (božsko-ľudská ustanovizeň); spoločenstvo (nás všetkých, čo sme prijali sviatosť krstu z rúk katolíckeho kňaza) a systém hodnôt, do ktorého som sa narodil a v ktorom žijem, rodina, domovina. A kde vo sviatostiach môžem prijímať posilu.
„Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.” (Mt 16, 18-19)
V západnej civilizácii je osou (všetkého diania) súčasnosti aj budúcnosti.
Slávenie sviatku misijnej nedele poukazuje na misijné poslanie/dielo Cirkvi. Každý z nás máme aj tú svoju osobnú misiu v tom prostredí, kde sa pohybujeme, kde sme. A je dôležité vnímať, že Boh nás posadil do tejto misie, celá Cirkev je misionárska, Ježiš mal svoju misiu, a chce tú misiu dokončiť, práve aj cez nás. Nikoho iného nemá, má nás, ktorých si povolal, aby sme mu slúžili.
Misijné srdce, srdce misionára, musí byť veľké a otvorené (pre druhých, pre počúvanie (na slová) nášho Pána) a plné lásky. A je zároveň prvým misijným územím. Misijné územia sú územia/krajiny, v ktorých ešte nezaznelo Božie slovo. A misionári z povolania Pána Ježiša, na príkaz misijný, v dejinách Cirkvi chodia na misijné územia (napr. v 15. st. do nového sveta, Ameriky, či iných krajín Afriky, Ázie, aj Európa je dnes misijným územím), aby tam ohlasovali posolstvo radostnej zvesti evanjelia Ježišovho. Ale tým prvým misijným územím je naše vlastné srdce, ktoré potrebuje byť preniknuté Božím Duchom, lebo Svätý Duch, ten hlavný misionár, premieňa to srdce, aby bolo láskavé, podobné srdcu Ježišovmu.
autor: Alex
fotografia: Javier Allegue Barros – Unsplash
